Pred 100 rokmi sa narodil spisovateľ a esejista Juraj Špitzer

Podobne ako doba, v ktorej žil a tvoril, bol aj život Juraja Špitzera plný protikladov. Do komunistickej strany vstúpil už ako 20-ročný. V komunizme totiž videl ako mnohí intelektuáli v povojnových rokoch novú nádej. Z ideologického nadšenia vytriezvel v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. V liste z roku 1991 uverejnenom v časopise OS – Fórum občianskej spoločnosti, píše: "Nemohol som tušiť, že riadenie spoločnosti môže takto degenerovať, tým menej, že ide o import inde už osvedčený, ktorý našiel v našich končinách vďačnú pôdu... Všetko, čo sme v európskej kultúre považovali za hodnotné, bolo protifašistické a nám sa zdalo prirodzené, že je to zároveň socialistické."

Nedávno zosnulý básnik spisovateľ, scenárista, surrealista a patafyzik Albert Marenčin o svojom dlhoročnom priateľovi povedal: "Tým, ktorí si dnes spomenú na spisovateľa Juraja Špitzera, sa pri tomto mene ako prvá vybaví jeho impozantná postava zostarnutého športovca, jeho chlapské gestá a im primeraný drsný hlas, mierne ironický úsmev a skeptický pohľad... Ale tí, čo ho dávnejšie a lepšie poznali, vedia, že to bolo všetko iba mimikry, rokmi nadobudnuté aj vypestované obranné reflexie citlivého, ľahko zraniteľného a životom doráňaného človeka, poznamenaného neviditeľnými, no o to bolestivejšími jazvami."

Juraj Špitzer sa narodil 14. augusta 1919 v Krupine. Po maturite na zvolenskom gymnáziu začal v roku 1938 študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Ambície budúceho lekára prerušili mníchovské udalosti z roku 1939, pre ktoré štúdium medicíny nedokončil. Rozpadlo sa Československo a vznikla vojnová Slovenská republika (1939-1945), ktorá sa po vzore vtedajšieho nacistického Nemecka drasticky vyrovnala so Židmi žijúcimi na jej území. Pre svoj židovský pôvod a na základe rasových zákonov sa v roku 1942 ocitol aj Juraj Špitzer na nasledujúce necelé dva roky v zbernom koncentračnom tábore Nováky. V auguste 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania (SNP). Velil židovskej partizánskej jednotke a bol príslušníkom Hornonitrianskej partizánskej brigády.

Po vojne študoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, dnešnej Univerzity Komenského. Jeho novinárske začiatky sa viažu k časopisu Bojovník, v ktorom ako redaktor pôsobil v rokoch 1946-1950. Krátko pracoval aj na kultúrnom oddelení Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. V rokoch 1951-1970 vedecky pôsobil v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV).

Začiatkom 50. rokov minulého storočia patril Juraj Špitzer ku ostrým kritikom tzv. buržoáznych nacionalistov. Na plenárnom zasadnutí Zväzu spisovateľov v máji 1951 vystúpil s referátom ostro zameraným proti príslušníkom avantgardnej ľavicovej skupiny DAV, ktorý vyšiel aj knižne pod názvom Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu – za vyššiu ideovosť slovenskej kultúry.

Za svoje vtedajšie postoje sa neskôr ospravedlnil a podľa spisovateľa Antona Baláža sa pripojil k slovenským publicistom a spisovateľom, ktorí po roku 1956 využili postupne sa uvoľňujúci politický a ideologický tlak na rozšírenie priestoru pre slobodnejší prejav a pravdivé hodnotenie povstania a odsúdenie stalinských procesov zo začiatku 50. rokov.

Počas Špitzerovho pôsobenia na poste šéfredaktora Kultúrneho života (1956-1958 a 1965–1967) sa na jeho stránky dostala výrazná kritika pomerov v socialistickom Československu, stalinských procesov a pokriveného hodnotenia SNP. Vďaka nemu uverejňovali v Kultúrnom živote reportáže a články výrazné osobností slovenskej žurnalistiky akými boli napríklad Ladislav Mňačko či Roman Kaliský.

V roku 1967 sa ako tajomník Zväzu československých spisovateľov podieľal na príprave IV. zjazdu československých spisovateľov, na ktorom s kritikou vedenia Komunistickej strany Československa (KSČ) vystúpili okrem iných aj spisovatelia Milan Kundera, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout alebo Dominik Tatarka.

Ako zástanca obrodného procesu v roku 1968 bol po augustovej sovietskej invázii vylúčený zo spisovateľského zväzu a prepustený zo zamestnania. Neprijal ponuky predstaviteľov vtedajšieho normalizačného komunistického režimu na sebakritické prehodnotenie svojich postojov z roku 1968, a tak mnohé jeho prózy a eseje vyšli až v 90. rokoch minulého storočia, počas ktorých tiež aktívne vystupoval na konferenciách týkajúcich sa holokaustu.

V tvorbe Juraja Špitzera sa prelína niekoľko tém. Zážitky z povstania sa objavili v novelách Biele oblaky (1963) a Patrím k vám (1964). Rozčarovanie z nepoučiteľnosti človeka z dejín ľudstva pretavil zasa v novele napísanej v 70. rokoch Letná nedeľa, ktorá však knižne vyšla až v roku 1991. Téme antisemitizmu sa venoval v autobiografickom románe Nechcel som byť žid (1994) a knihe esejí Svitá, až keď je celkom tma (1996).

Okrem literárnej tvorby napísal scenáre k filmom Posledný návrat, Niet inej cesty, Výlet po Dunaji a k televíznemu seriálu Zaprášené histórie.

V knihe Svitá, až keď je celkom tma uverejnil Špitzer aj časť svojich rozhovorov s bývalým pohlavárom vojnovej Slovenskej republiky Alexandrom Machom, prepusteným z väzenia roku 1968 na základe amnestie prezidenta Ludvíka Svobodu. Historik Ivan Kamenec či prozaik a filmový scenárista Anton Baláž považujú knihu Svitá, až keď je celkom tma za jeden z vrcholov modernej slovenskej esejistiky.

Juraj Špitzer zomrel 11. októbra 1995 v Bratislave, kde je pochovaný na židovskom cintoríne.